Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie zamestnancom vyplýva z § 152 Zákonníka práce. Zákon pozná viacero foriem zabezpečenia stravovania zamestnancov. Zamestnávateľ by mal v prvom rade zabezpečiť stravovanie zamestnancov priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti, a to najmä podávaním jedného hlavného teplého jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny. Avšak je na rozhodnutí zamestnávateľa, akou formou zabezpečí túto svoju povinnosť s ohľadom na zákonné obmedzenia uvedené v § 152 ods. 6 Zákonníka práce. Zákonník práce zároveň vymedzuje minimálnu a maximálnu výšku, ktorou prispieva na jedlo zo svojich nákladov. Určenie konkrétnej výšky v rámci rozpätia je v právomoci zamestnávateľa, môže byť dohodnutá v pracovnom poriadku alebo môže byť predmetom dohody v kolektívnej zmluve, prípadne aj v pracovnej zmluve.
Zákonník práce umožňuje poskytnúť na každé jedlo aj ďalší príspevok, ktorého zdrojom nie sú náklady zamestnávateľa, ale sociálny fond. Výška tohto príspevku na stravu nie je obmedzená, závisí len od tvorby a spôsobu použitia sociálneho fondu. Príspevok zo sociálneho fondu je osobitnou sumou, ktorou sa umožňuje zvýšiť podiel zamestnávateľa na hodnote stravy zamestnanca.
Zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie aj formou poskytnutia finančného príspevku zamestnancovi, avšak len prípade, ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie poskytnutím teplého jedla alebo stravovacej poukážky, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. Teda poskytnutie finančného príspevku kladie Zákonník práce ako poslednú z možností na zabezpečenie stravovania zamestnancov.
Diskriminácia nie je v zmysle antidiskriminačného zákona také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. Zároveň za diskriminačné nemôže byť považované ani také konanie, ktoré je v súlade s platnými právnymi normami.
V zmysle uvedeného preto nie je za diskriminačný považovaný taký postup zamestnávateľa, ktorým si plní svoju povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancom v medziach stanovených zákonom rôznymi spôsobmi poskytnutia príspevku pre obe skupiny zamestnancov uvedené v otázke.
