Pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce, čo ustanovuje § 46 Zákonníka práce.
V praxi rozlišujeme pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú, ktorého trvanie je vymedzené:
- priamym časovým údajom, napr. počtom týždňov, mesiacov,
- uvedením konkrétneho kalendárneho dňa, napr. dátumom,
- inak, napr. obdobím trvania dohodnutých prác, ktoré majú prechodný charakter (zástup zamestnanca počas čerpania materskej dovolenky)
a pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi uzatvoriť so zamestnancom i pracovný pomer na kratší pracovný čas.
Jedným zo spôsobov uzatvárania pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom je pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú, ktorý vzniká dňom dohodnutým v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce a pokračuje plynutím písomne dohodnutej skúšobnej doby, v trvaní najviac 3 mesiace. Rozdielne je upravená skúšobná doba u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, u ktorého v zmysle § 45 ods. 1 Zákonníka práce, je skúšobná doba najviac 6 mesiacov. Počas trvania skúšobnej doby obe zmluvné strany zistia, či im vyhovuje budúca vzájomná spolupráca. Je však potrebné zdôrazniť, že zmluvné strany si môžu dohodnúť aj kratšiu skúšobnú dobu, alebo nemusí byť dohodnutá žiadna. Je to vec vzájomnej dohody. Podľa § 48 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Takýto pracovný pomer možno predĺžiť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát. Na pracovnom trhu sa stretávame i s javom, kedy zamestnávateľ má záujem opäť predĺžiť dohodnutý pracovný pomer. Podľa § 48 ods. 3 Zákonníka práce, opätovne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu je taký pracovný pomer, ktorý má vzniknúť pred uplynutím šiestich mesiacov po skončení predchádzajúceho pracovného pomeru na určitú dobu medzi tými istými účastníkmi.
Predlžovanie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na dobu určitú medzi tým istým zamestnávateľom a zamestnancom nad zákonnú dvojročnú hranicu je možné, ak existuje dôvod na jeho predĺženie vymedzený v ustanovení § 48 ods. 4 Zákonníka práce, a to:
a) zastupovanie zamestnanca počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku, dočasnej pracovnej neschopnosti alebo zamestnanca, ktorý bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie alebo odborovej funkcie,
b) vykonávanie prác, pri ktorých je potrebné podstatne zvýšiť počet zamestnancov na prechodný čas nepresahujúci osem mesiacov v kalendárnom roku,
c) vykonávania prác, ktoré sú závislé od striedania ročných období, každý rok sa opakujú a nepresahujú osem mesiacov v kalendárnom roku (sezónna práca),
d) vykonávania prác dohodnutých v kolektívnej zmluve.
Na pracovnom trhu sa vyskytujú situácie, o ktorých pojednáva § 71 ods. 2 Zákonníka práce, kedy pracovný pomer na určitú dobu sa zmení na pracovný pomer na neurčitý čas. Jedná sa o tie prípady, kedy zamestnanec pokračuje s vedomím zamestnávateľa vo výkone práce bez toho, aby sa dohodli inak. V takomto prípade pracovný pomer naďalej trvá za nezmenených podmienok s tým, že zo zákona dochádza k zmene trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú. Zákon v takomto prípade nevyžaduje, aby zamestnanec aj zamestnávateľ vykonali aj písomnú zmenu pracovnej zmluvy, t. j. ani jedna zmluvná strana nemá povinnosť takúto zmenu dohodnúť a podpísať.
Každý jednotlivý prípad treba posudzovať individuálne. Ak sa zamestnanec po skončení pracovného pomeru na dobu určitú dostaví na pracovisko alebo vykonáva prácu, pričom zamestnávateľ s týmto nesúhlasil, ani mu nedal na takýto výkon pokyn, nemožno túto situáciu považovať za predĺženie pracovného pomeru na dobu neurčitú, lebo sa nejedná o pokračovanie vo výkone práce s vedomím zamestnávateľa, o čom pojednáva § 71 Zákonníka práce.
Za účelom budúcej preukázateľnosti sa však zamestnávateľom odporúča, aby pri zmene pracovného pomeru svojho zamestnanca z doby určitej na dobu neurčitú, vyhotovili a doručili zamestnancovi oznámenie, ktoré by túto zmenu preukazovalo, čo bude zároveň slúžiť v prospech oboch zúčastnených strán.